Kapitola 3
Stano Lipár z Považského Sokolca pravdepodobne zošalel. Dal výpoveď v mraziarňach, kde dlhé roky zahrieval výhodné miesto vedúceho skladu polievkových zmesí a vykročil v ústrety neistej budúcnosti samoživiteľa. Zásadné životné rozhodnutie úzko súviselo s jeho vnútorným prerodom, ktorý ho zasiahol znenazdajky, bez predchádzajúceho varovania a plnou silou. Jeho žena Magdaléna, pekná moletka, to považovala za prvotné príznaky krízy stredného veku. Snažila sa milovaného manžela skôr pochopiť a zatiaľ mu nerobila žiadne existencionalistické výstupy na tému „Z čoho budeme žiť?“ Stano jej bol za to veľmi vďačný a k vernej družke pociťoval ešte vrúcnejší cit. Jediné, čo jej nevedel odpustiť, boli tvrdenia, že dôvodom jeho duševného zmätku je útla knižočka, ktorú Stano Lipár už niekoľko dní takmer nepustil z rúk. Ak mu náhodou Magdaléna neskoro popoludní vyčítala, že by už mohol prestať čítať tú hroznú vec a ísť sa naraňajkovať, nastala pohroma. Nahnevaný Stano zobral do jednej ruky knižku, do druhej kus vianočky a vybehol z domu. Magdaléna vedela, čo bude nasledovať. Čítaním posadnutý manžel vybehne až na koniec záhrady a vyškriabe sa do koruny košatého orecha, kde má z dosiek a prútia vytvorené akési hniezdo. Zvyšky Sokolského hradu len mlčky sledovali priebeh tichej manželskej drámy v jednej zo záhrad na úpätí hradného kopca.
Stano sa pohodlne usadil vo svojom hniezde na orechu a zatrpknuto pokrútil hlavou. Ako môže jeho dobrá žena tak mrzko hovoriť o tejto knihe? Nie je predsa malý chlapec, ani neskúsený výrastok, čo hľadá svoj svetonázor a životné postoje v pochybných paškviloch, aké sa tlačia v desaťtisícových nákladoch a sú určené „len pre zasvätených“.Kniha od profesora Kowalského je úplne iná. Možno poznáte ten pocit silnej fascinácie, keď objavíte jasne a zreteľne sformulované myšlienky, ktoré ste pracne a s veľkou námahou vynášali až zo samého dna vašej biednej duše. Nedopovedané vety sú zrazu kompletné a korálky nesúrodých myšlienok sú elegantne navlečené na zrozumiteľnú niť doteraz netušených súvislostí. Určite sa vám niekedy dávno dostali do rúk samizdaty, ktoré v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pokútne rozširovali československí nadšenci učenia profesora Kowalského. Tento americký antropológ poľského pôvodu ležal hlboko v žalúdku pohlavárov tej doby, lebo vo svojom reakčnom učení neuznával spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a pobádal pracujúci ľud, aby ignoroval výdobytky socialistickej spoločnosti. Veľkým paradoxom v osude diela profesora Kowalského je fakt, že po zmene pomerov vo východnej Európe jeho učenie akosi zaniklo v prúde lifestylových titulov, ktoré v priebehu krátkeho času zahltili pulty postsocialistických kníhkupectiev. Dokonca ani v Amerike donedávna nevyšlo jeho súborné dielo a čitatelia ho poznali iba z príspevkov jeho žiakov v časopisoch o zdravom spôsobe života. Len pred niekoľkými rokmi sa podujal jeden z jeho študentov zozbierať jeho tézy a pravidlá. Sám profesor Kowalský by niečo také nikdy neurobil – bráni mu v tom vrodená skromnosť a vnútorné presvedčenie, že ľudia prahnúci po pravidlách správneho života sa skôr, či neskôr k výsledkom jeho učenia prepracujú. Hoci aj pomocou novinových výstrižkov, či ústnym podaním.
Podstata učenia svojrázneho profesora antropológie je jednoduchá a preto geniálna. Opiera sa o zážitkovú mapu vedomia ľudského rodu, z ktorej bolo vyselektovaných sedem archetypálnych zmyslových potrieb, ktoré po ukojení zaručia stabilnú homeostázu. V preklade to znamená, že človek by sa mal obklopiť objektmi a situáciami, ktoré vyvolávajú sedem základných vnemov. Neustále opakovanie a utvrdzovanie týchto vnemov je kľúč k pocitu absolútnej spokojnosti ľudského jedinca. Pritom nezáleží, či si adept stabilného šťastia naaranžuje požadované objekty a okolnosti zámerne, alebo je im vystavovaný spontánne. Akokoľvek sa vám to bude zdať na prvé počutie neuveriteľné, základom vášho vnútorného šťastia je splnenie podmienky, aby sa vo vašom bezprostrednom okolí nachádzal strom, tučná žena, rožný statok, vyvýšené miesto, ohnisko, strunový nástroj a podľa možnosti musíte byť nahý. Kowalského učeník, ktorý vynaložil úsilie a zhromaždil profesorove tézy ako i osobné skúsenosti jeho prívržencov, v útlej knižke čitateľovi zaručuje, že ak sa splnenia uvedené podmienky, dosiahne spokojnosť obyvateľov rajskej záhrady. Dokonca životné okolnosti, vrátane ekonomických pomerov sa začnú uberať smerom k ideálu. Nečakaný svetový bestseller je veľmi prehľadne členený a v každej kapitole dopodrobna rozoberá vždy jednu axiómu šťastného života podľa profesora Kowalského. Najskôr krátky komentár k pravidlu, potom príbehy zo skutočného života a nakoniec súhrn krátkych odporúčaní. Stano Lipár pocítil ľahký šteklivý pocit v oblasti žalúdka, naslinil si prst a nalistoval kapitolu Strom. S pôžitkom zaboril zrak do drobných písmen tam, kde pred chvíľou prestal a začal hlboko, pravidelne dýchať. Okolitý svet pre neho prestal existovať.
„...Všimnite si najúspešnejšie reklamné spoty: Obrázky šťastných ľudí v príjemnom prostredí majú u diváka vyvolať dojem, že šťastie im priniesol práve propagovaný výrobok, či služba. Zbystrite, prosím, odo dneška svoje oko a všimnite si, že drvivá väčšina idylických reklamných zlátanín sa odohráva pod blahosklonným dohľadom urasteného krásavca s mohutnými vetvami. Áno, štatistiky Petra Örendsena ukázali, že osem z desiatich najúspešnejších reklamných spotov natočených v roku 2003 malo v zábere kamery zaostrené na veľký košatý strom. Ako irónia, potvrdzujúca našu teóriu, vyznieva fakt, že zvyšné dva najlepšie spoty sa odohrávali v hromade lístia (komplety spodnej bielizne od firmy Amanda´s Diamond) a pod kôrou vyschnutého duba (známa reklama na hydratačný krém HydroVelvet).
V tejto súvislosti nikoho neprekvapí, že hojná účasť stromov v produkcii reklamných spotov nabrala na obrátkach po roku 1999, keď sa Phill Hackmann a Terry Orlando zúčastnili na sérii antropologických prednášok profesora Kowalského. V roku 2001 to boli práve Hackmann&Orlando, ktorí stáli pri zrode dnes už legendárneho reklamného štúdia Old Oak Leaves a ich víťazné ťaženie trvá prakticky dodnes...“
Stano si jazykom vycmúľal zvyšky vianočky spomedzi zubov, poškrabal sa na zátylku a pokračoval v čítaní.
„...Z objavenia chemického prvku zvaného kyslík sa ľudstvo teší necelých tristo rokov. Radosť z potvrdenia hypotézy, že rastliny produkujú tento prepotrebný prvok počas fotosyntézy, trvá ešte kratšie. Je preto naivné si myslieť, že ľudia stáročia vyhľadávajú prítomnosť stromov hlavne z respiračných dôvodov. Príčiny synovského vzťahu ľudí k stromom musíme hľadať niekde inde. Ak sledujeme staršie dámy, s akou prirodzenou rozkošou si vychutnávajú posedávanie na lavičkách v parku sanatória, nemôžete si nevšimnúť šťastné výrazy na ich zrelaxovaných tvárach. Prvoplánový pozorovateľ by tento nedefinovateľný pocit tichého šťastia dával do súvislosti s čerstvým vzduchom a s prvotriednou starostlivosťou kúpeľného personálu. No ten, kto poodchýlil dvere poznania princípov profesora Kowalského, vie prečítať skutočný dôvod kúpeľnej idylky: Staršie dámy majú prítomnosťou vysokých stromov ukojenú podvedomú potrebu záchrany vo vetvách a v prípade útoku šabľozubého leva sa môžu vyšplhať na krásne exempláre platana dlaňolistého, v precíznej opatere renomovanej záhradníckej firmy...“
Idey sú idey a realita je realita. Strata pravidelného príjmu prinúti aj tých najhorlivejších vyznávačov profesora Kowalského uvažovať o spôsobe, ako zachrániť rodinný rozpočet. Správny sympatizant však hľadá spôsob obživy, ktorý je v súlade s princípmi tohto učenia. Stano Lipár ohradil zadnú, trávnatú časť záhrady a za posledné úspory kúpil sedem muflónov. Takto splní podmienku šťastného života, podrobne rozpísanú v kapitole Rožný statok a zároveň zabezpečí rodine seriózny príjem. Jeden jeho známy, tiež prívrženec princípov profesora Kowalského, sa chystá v Bratislave otvoriť reštauráciu pre sympatizantov hnutia. Bude to prvá paleo-reštaurácia na Slovensku, kde bude v zmysle učenia podávať výlučne jedlá z rovnakých zdrojov, aké využívali ľudia v dobe kamennej. Stano bude chovať muflóny a dodávať mäso do tohto kšeftu. Chce tiež pestovať šťaveľ a iné divé byliny, ktoré boli súčasťou jedálnička v staršej dobe kamennej. Takéto špecialitky núkajú v tisíckach podobných podnikov v rozvinutých častiach sveta a tí, ktorí často cestujú do západnej Európy, vedia, že pozvať priateľku, či obchodného partnera do paleo-reštaurácie je teraz trendy. Vzhľadom na to, že otvorenie bratislavského paleo-podniku je v nedohľadne a kúpa muflónov je investícia s dlhšou návratnosťou, Stano je nútený zabezpečiť si základné životné potreby aj menej ušľachtilým spôsobom. Rovnako ako väčšina jeho rodákov, ktorí uviazli v zákerných sieťach nezamestnanosti, začal aj Stano chodiť na hrad zvážať kamene z hradieb a pokútne ich predávať novozbohatlíkom z mesta na výstavbu záhradných múrikov a terás. Pokles o dve spoločenské vrstvy niesla Magdaléna veľmi ťažko, ale neskôr bola rada, že si takto zarobia aspoň na potraviny. Robota to bola ťažká a nebezpečná. Banda alkoholikov čakanmi rozoberala južnú stenu hradieb a na biednych káričkách kamene zvážala dolu do dediny. Tu mal Stano veľkú výhodu, lebo hrad bol na kopci, len na skok od jeho záhrady a niekedy sa s káričkou otočil dvakrát častejšie ako jeho kolegovia s červenými nosmi. V otrockej práci Stana držala iba predstava, že po namáhavej „šichte“ si opäť sadne k svojej milovanej knižke a bude môcť ďalej čítať.
Stano sa rozvalil na spodnej vetve orecha a zahĺbil sa do rozčítanej kapitoly:
„...Anna Polinová pracovala ako ošetrovateľka zvierat v ZOO vo Vancouveri. Jedného dňa sa stala svedkom nepríjemnej udalosti, keď samica ocelota napadla veterinára. Mladý zverolekár našťastie vyviazol bez vážnejších zranení, Polinová však utrpela silný šok. Výsledkom bolo, že niekoľko dní nemohla vstúpiť do ohrady so zvieratami, ktoré mala v opatere, hoci pracovala v pavilóne škrečkov a morských prasiat. Ak nechcela prísť o prácu, musela problém strachu zo zvierat urýchlene riešiť. Šťastnou náhodou sa v tom čase zoznámila s Markom Brownom, účastníkom seminárov profesora Kowalského. Mladík jej odporučil terapiu pobytu v korune stromu – nepríjemný zážitok u Anny zrejme aktivizoval latentný strach zo šabľozubého leva. Anna spočiatku neverila v účinok tejto terapie. Po niekoľkých sedeniach vo vetvách však sama priznala, že strach zo zvierat už nie je taký intenzívny. V čase poludňajších prestávok teda vyhľadávala mohutný dub, ktorý rástol v tesnej blízkosti pavilónu morčiat – priamo na križovatke chodníka vedúceho k slonom a chodníka vedúceho k hrochom. Polinová strávila v konároch duba takmer každú poludňajšiu prestávku a návštevníci, ako aj zamestnanci si na jej počínanie rýchlo zvykli. Vedenie zooparku jej dokonca umožnilo spojiť nevšednú terapiu s funkciou informátora, nakoľko na križovatke slonieho a hrošieho chodníka dovtedy ľudia často poblúdili. Anae Polinová tak okrem úspešnej liečby zoofóbie pocítila aj ekonomický efekt – zvýšenie platu za poskytovanie informácií.
Druhý príbeh zo života je ešte presvedčivejší: Muzikálová hviezda Dita Parkerová pociťovala počas skúšok muzikálu Hrobárova verenica nevysvetliteľnú tieseň. Speváčka však mala šťastie, pretože sa poznala s Katleen Bernardsovou, absolventkou seminárov profesora Kowalského. Tá jej poradila učiniť zadosť jej atavistickému pudu únikom do vetiev a Dita začala konať. Po rozhovore s režisérom a následných konzultáciách so scénografom spravili malé úpravy v kulisách. Vymenili dve štíhle tuje rastúce pri vstupných dverách do rodinnej hrobky Olmerovcov za urastenú smútočnú vŕbu a výsledok nedal na seba dlho čakať: Na generálke pôsobila Dita Parkerová veľmi sebaisto a dokonca aj pasáž tanca s kostlivcami zaspievala bez najmenšieho zaváhania...“
Fascinovaný Stano prelistoval o niekoľko strán ďalej a začítal sa do praktických rád do života, ktoré boli zaradené na koniec kapitoly Strom:
„...Čo najčastejšie sa zdržiavajte v parkoch a záhradách.
Minimálne dvakrát do týždňa pobudnite v korune dostupného stromu a predstavujte si, že úkryt v korune vás zachránil pred útokom šabľozubého leva.
Oslovujte svojich blízkych menami stromov.
Vyhľadajte pohodlné vodorovné vetvy vášho stromu a stolujte tam.
Organizujte menej formálne pracovné schôdzky v korune udržiavaného stromu – v prípade, že rokujete so stúpencom princípov profesora Kowalského, jeho radosť bude nesmierna.
Neodsudzujte narodeninovú párty na strome v záhrade vašich susedov.
Majte vždy v kufri svojho auta zložený lanový rebrík – nemôžete vedieť, aký nádherný strom môžete pri vašich cestách objaviť.
V predajni so športovým náradím si zakúpte posilňovač zápästia – váš pobyt v konároch sa tak stane istejším.
Zapojte korunu obľúbeného stromu do vášho milostného života – určite nájdete pohodlné konáre vhodné na tento účel...“
Stano Lipár prehltol naprázdno, zahnal dobiedzajúceho komára a ešte raz si prečítal posledné odporúčanie.
„Zapojte korunu obľúbeného stromu do vášho milostného života – určite nájdete pohodlné konáre vhodné na tento účel...“
Z horúčkovitého čítania ho vyrušila Magdaléna, ktorá za ním prišla k orechu s podnosom, na ktorom rozvoniaval čerstvo ukuchtený paprikáš. Stano na ňu z konárov niečo zakričal. Ona položila podnos do trávy a vyštverala sa po rebríku za ním na strom.
Juraj Čapo polosediac-pololežiac na mäkkej tráve hradného vrchu si priclonil oči dlaňou a zadíval sa do jednej zo záhrad, kde sa v korune košatého orecha dvojica ľudí pokúšala o telesné splynutie. „Fuj, obcujú spolu na strome ako opice“, pohoršene si odpľul a prevalil sa na druhý bok. Pred ním sa (ležiac poctivo na zemi) lenivo prevaľovala obnažená Lucia Riedlová, prostredná dcéra Agnesy Riedlovej. Dievčina celé dni stráži tmavooké dieťa svojej pracujúcej slobodnej sestry, preto je pochopiteľné, že večer rada relaxuje s kamarátmi na nevinných prechádzkach do okolia obce. Lucia leží nahá na pravom boku a ľavou rukou sa smutne pohráva s prázdnou šnúrkou na zavesenie mobilného telefónu, ktorá tvorí jediný odev mladej sokolskej venuše. Jej tvár sa začne rozjasňovať, až keď Juraj Čapo začne tajnostkársky rozprávať o malom darčeku s farebným displayom. Nahá nymfa sa privinie k štedrému mecenášovi pripravená splniť všetky jeho tajné želania. O malú chvíľu už prerušujú prerývané dýchanie iba Luciine všetečné otázky o farbe, množstve melódií a podsvietení tlačidiel. Mladý Čapo sa po každej otázke zmôže iba na dýchavičné „áno“. Na konci úmorného hmýrenia a po otázke, či bude k telefónu pribalená aj nabíjačka, zaručí ako tur také hlasné „ánooo“, že sa hradby Sokolského hradu povážlivo zachvejú a zem sa začína triasť. Udalosti, ktoré nasledovali po tom, vám určite s chuťou opíše každý priemerne zhovorčivý obyvateľ Považského Sokolca.
Stano a Magdaléna to na strome ešte nerobili, ale je zrejmé, že neobvyklá poloha mala na dlhoročných manželov nesmierne stimulujúci účinok. Magdaléniným mohutným telom, zakliesneným v rázsoche konára už piaty raz prebehla vlna kŕčovitého chvenia, okolitý svet sa jej opäť zrútil a v hlave jej znovu zahučalo ako v železničnom tuneli pri prejazde osobného vlaku z Chlebovej Vsi do Považských Lazov. Trochu ju znepokojilo, že trasľavé kŕče jej tela už ustali a ona stále cíti chvenie a počuje hukot a rachot ako pri morskom príboji. Zrazu sa začal triasť aj orech, na ktorom viseli spotení milenci, a zdesený Stano skríkol: „Drž sa, padá hrad!“ Naozaj – južná stena polorozpadnutej hradby sa oddelila od zvyšných múrov a s rachotom sa valila dolu svahom do ich záhrady, kde lámala menšie stromy, demolovala altánok, rozmliaždila skleník a pochovala sedem splašených muflónov. Skazonosná masa sa rútila rovno k domu. Zmierňujúci sa svah a následná rovinka však znižovali jej rýchlosť a ničivý živel sa zastavil pár metrov pred domom. Len jeden kameň sa rozbehol natoľko, že sa dokotúľal ďalej a ľahkým ťuknutím rozbil kvetináč pri dverách Lipárovho domu.
Straty na životoch a škody na majetku boli podľa dôveryhodných sokolských zdrojov v prvý deň po udalosti hrôzostrašné: Padajúci hradný múr zabil mladého Čapa a Luciu Riedlovú. O život tiež prišli siedmi neznámi návštevníci hradu a desaťčlenná spoločnosť, ktorá si nanešťastie v osudnú hodinu užívala grilovaciu párty v starom altánku u Stana Lipára. On sám sa s manželkou zachránil iba chvatným únikom do koruny storočného orecha, čo im rastie v záhrade. Pod mohylou kamenia našlo svoj hrob aj dvadsaťhlavé stádo Lipárových muflónov. Aby nebolo celej katastrofe koniec, lavína prebúrala zadnú stenu Lipárovie domu a až po strop zasypala kuchyňu, obývačku, ba aj spálňu. V krátkom čase sa množstvo nebožtíkov postupne znižovalo a utrpené škody klesali, až sa situácia ustálila niekde blízko skutočnosti. To znamenalo, že jedinými obeťami nešťastia bolo sedem muflónov, skleník a drevený altánok. Milenci z hradného vrchu unikli katastrofe len o vlások – odniesol si to iba mladý Čapo s rozbitou hlavou. A to iba z dôvodu, že svojím telom dokonale kryl mäkké tkanivá slečny Lucie pred prípadnými objektmi úrazu. Napriek tomu, že prostredná dcéra Agnesy Riedlovej neutrpela na hradnom vrchu ani škrabanček, nebude sa môcť niekoľko týždňov ukázať ľuďom na očiach. Od čoho bola uchránená na mieste nešťastia, jej vynahradila vlastná mater, ktorá obsiala chrbát a tvár svojej nezdarnej dcéry nepeknými modrinami. Veď čo by ste urobili svojej dorastajúcej dcére, ktorú nájde zbuntošená dedina ležať nahú na zemi, prikrytú zamdletým chlípnikom a vreštiac o pomoc? Ešte nevyprchala hanba s nemanželským deckom najstaršej dcéry, už sa prevalil ďalší škandál. Agnesa behala po dome ako besná tigrica, vykrikovala, že takú hanbu neprežije a z tohto „domu plného kuriev“ ujde niekam ďaleko. Po chvíli si to však rozmyslela, lebo v sobotu bude treba oprať záclony a vytepovať koberec v obývačke.
Konečný a definitívny verdikt vo veci nešťastného pádu hradného múru s prihliadnutím na platný zákon o odpadoch je nasledovný: Stanovi Lipárovi vznikol na jeho pozemku odpad a Lipár, ako pôvodca odpadu, je povinný ho na vlastné náklady zneškodniť v zmysle platných predpisov. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako obludný príklad šikanovania občana nekompetentne schválenou právnou normou, sa v priebehu niekoľkých dní zmenilo na ten najľúbeznejší úsmev milosrdnej šťasteny. Stano v neuveriteľne krátkom čase predal značnú časť kamenia z hradného múru nedočkavým záujemcom. Za utŕžené peniaze obnovil ukameňované muflónie stádo, postavil nový snobský altánok, kúpil auto, zajednal exotickú dovolenku a investoval do cenných papierov. Zvyšnú časť zázračne nadeleného obchodného artiklu uložil v záhrade do úhľadných kôpok, kde bude čakať na svojich početných záujemcov. Príčinou takéhoto počínania je očakávané zvýšenie ceny kamenia z hradieb na sokolskej burze z dôvodu vyhlásenia prísneho zákazu vstupu osôb na hrad.
Magdaléna Lipárová pravdepodobne zošalela. Celkom sa prestala starať o domácnosť a celé dni vysedáva neumytá, neučesaná v novom záhradnom altánku. Nevníma dianie okolo seba a horlivo listuje v akejsi knižke. Jej manželovi to zjavne neprekáža – uvoľnene sa prechádza po záhrade, kŕmi svoje muflóny a podchvíľou zabrnká na zvláštny druh strunového nástroja, čo sa mu stále hompáľa za opaskom. Podvečer si Stano rozloží ohník a zadumane hľadí na hradný vrch, čo im vyrástol hneď za záhradou. Len večer, keď sa zošerí, vykotúľa sa korpulentná Magdaléna z altánku a spolu s manželom sa po masívnom drevenom rebríku vyštverajú do koruny storočného orecha.