Ukážka z knihy Záhada Považského bula
Agnese Riedlovej sa prihodilo to najhoršie, čo sa len môže milujúcej matke v Považskom Sokolci stať: Všetci v dedine už vedia, že jej najmladšia dcéra Betka „dala černochovi.“ V týchto dvoch strohých slovách je ukrytá košatejšia informácia, že najmladšia Riedlovka odišla pracovať do táborov Červeného kríža v západnej Afrike, citovo sa tam zblížila s miestnym lekárom tmavej pleti a plánujú spoločnú budúcnosť. Žiadne sokolské dievča doteraz nevyparatilo podobnú hlúposť. A udialo sa tu veru všeličo.
Preto mnohé sokolské matróny, či miestne slobodné matky nechápavo krútia hlavami, ako sa len mohla Agnesina najmladšia dcéra takto spustiť a celú rodinu priviesť do bezodnej hanby. Veď si to predstavte – černoch v Sokolci! Pozrite sa, nikomu nemožno zazlievať nejaký ten prehrešok. Nemanželské dieťa časom prestane byť zaujímavou témou, alkoholizmus sa ticho toleruje ako súčasť životného štýlu a povaľačstvo je sprievodným javom novej dravej doby. Ale čierna farba pokožky? Tá bude navždy dráždiť pozornosť dedinskej society.
Samotná Agnesa je z toho psychicky na dne. Prečo sa práve jej dcéra takto zopsula? Je možné, že Betka sa pomiatla z toľkého čítania – svoje detstvo a ranú mladosť totiž strávila s nosom zaboreným v hrubých knihách. Ktovie čo tam všetko vyčítala. Úbohú Agnesu pri plnení materských povinností ani vo sne nenapadlo, že čítanie môže takto zhubne vplývať na jej dieťa. So staršími dcérami taký problém nemala. Stačilo im kúpiť novú blúzku, či pančuchy, dať do ruky kulmu a dievčence sa pred zrkadlom prehrali celý deň. To najmladšie čudo však večne chodilo po dome zadumané, s vlasmi založenými za ušami a bez záujmu o pekné oblečenie. Agnesa mala zlé tušenie už pred niekoľkými rokmi, keď sa malá Betka začala matky vypytovať na také veci, nad ktorými nikdy nepremýšľala. Väčšinou šlo o nepodstatné zbytočnosti, o ktorých občas v televízii natočia nezáživnú diskusnú reláciu, aby mali v neskorých nočných hodinách čo vysielať.
Agnesa už niekoľko nocí nespala a stále premýšľa, aké uplatnenie si nájde jej čierny zať v Považskom Sokolci. Predstavu, že by mladí zostali bývať v Afrike Agnesa neakceptuje. Napriek tomu, že je vyštudovaný doktor s praxou, o otvorení súkromnej ambulancie v dedine nemožno uvažovať – nikto by k nemu nechodil. Rasová príslušnosť je v Sokolci veľmi dôležitá. Azda by mohol byť zaťko použiteľný pri trojkráľových obchôdzkach, jeden z troch mudrcov bol predsa čierny. Ale to je žalostne málo. Nech Agnesa premýšľa ako premýšľa, jediným riešením je vybieliť milému zaťovi kožu. Veď bulvár je plný správ o čiernych celebritách, ktoré si bielia svoju pričmudenú pleť.
Staré čínske príslovie hovorí, že lepšie, ako dať hladnému rybu, je naučiť ho ryby loviť. Tejto všeobecne platnej múdrosti sa pridržiavajú aj členovia humanitárnych organizácií pomáhajúci v chudobných oblastiach čierneho kontinentu. Finančné prostriedky, či materiálna pomoc určená obyvateľom území zmietaných hladom často končia v nesprávnych rukách, preto sa v poslednom čase razí nová filozofia: Naučme tamojších ľudí vypestovať si potraviny vlastnými silami, z vlastných zdrojov a na vlastnom území. Bohumilej idei však treba trochu pomôcť. Napríklad vyšľachtením nových odrôd plodín, či nových plemien hospodárskych zvierat. Takých, ktoré by vydržali africké klimatické podmienky.
Jednou z možností, ktorá sa odborníkom na výživu priam ponúka, je vyšľachtenie vysokoproduktívneho plemena hovädzieho dobytka adaptovaného na špecifi cké prostredie západoafrických saván. Nové hoviadko by malo vzniknúť krížením miestnych podvyživených kraviek s býkmi svetoznámeho plemena Považský bulo. Keď sa aktivisti v Afrike dozvedeli, že ich kolegyňa Betka Riedlová pochádza z dediny, kde sa zázračné plemeno dobytka chová a že sa dokonca osobne pozná s majiteľmi plemenárskeho podniku, bolo rozhodnuté: Neodkladne navštívi miestneho farmára a dohodne nákup niekoľkých plemenných býčkov, ktoré budú zaradené do špeciálneho chovného programu v Afrike. Sprevádzať ju bude doktor Georg Parrori, člen tímu aktivistov a zároveň jej budúci manžel. Návštevou Považského Sokolca tak dvaja mladí ľudia zabijú dve muchy jednou ranou. S rodinou nevesty dohodnú podrobnosti sobáša a zároveň vykonajú úvodnú misiu smelého šľachtiteľského projektu. Kým počiatočné telefonické rozhovory s majiteľmi plemenárskeho podniku sľubovali zaujímavému projektu podporu, reakcie Betkinej mamy boli skôr rezervované. Dcéra aj „s tým černochom“ budú môcť prebývať rodičovskom dome. Ak sa poriadne umyjú.
Celá oblasť Bielych Karpát je široko-ďaleko známa výskytom senzibilov a ľudových liečiteľov. Akoby fl yšové pásmo vyžarovalo neznámu energiu, ktorá nabíja pletivá liečivých bylín aj ruky felčiarov niečím koncentrovaným, čo môže priniesť úľavu takým pacientom, s ktorými si tradičná medicína, či renomovaní psychoterapeuti nevedia rady. Všetci na Považí vedia, že keď sa v rodine vyskytne nejaký neduh, na ktorý moderné medikamenty nestačia, treba ísť k „babe“. Ale nielen tam. Z čisto generických dôvodov by som chcel pripomenúť, že liečiteľskými schopnosťami boli obdarení aj muži: vykĺbené ramená a seknuté kríže kedysi najlepšie napravil bača z Mníchovej Lehoty a z rovnakých dôvodov vyhľadávali aj sváka Stehlíka z Vlčieho Vrchu. Skryté choroby a trápenie s alkoholizmom i láskou však predsa len najúčinnejšie liečili ženy, vedomkyne.
Boli to tajomné osôbky žijúce na samotách a kopaniciach, v lone divej prírody Bielych Karpát. U ľudí z doliny Váhu vzbudzovali rešpekt až strach a nikto im oddávna nepovedal inak ako „bohyne“, či „bohyníčky“. Uznávané boli hronzenkovské a sedmerovské bohyne a vyššiu koncentráciu takýchto žien zaznamenali aj v chotári Bolešova.
Najznámejšou a najuznávanejšou však odjakživa bola a je „robka z Chlebovej Vsi“. Ťažko povedať, prečo všetky baby korenárky na Považí boli „bohyne“, iba chleboveská bylinkárka je „robka“. Možno toto pomenovanie presiaklo cez horský masív z neďalekej Moravy, kde sa ženám hovorilo „roba“, alebo „robka“. A možno je tento názov odvodený od toho, že robka vie človeku „porobiť aj odrobiť“. Každopádne je vo svojom remesle fundovaná a vie vyliečiť rany otvorené aj zatvorené. Pozná veľa tajných vecí. Urovnáva rozhádané vzťahy, vie rozdúchať oheň lásky, ale aj uvaliť na neverníka kliatbu, aby ho v hrudi a v hrdle dusilo vždy, keď sa odpľance od lôžka svojej zákonitej ženy. Pozná každú bylinu, každý korienok a vie ich použiť aj v takých prípadoch, nad ktorými už ostatné kolegyne vedomkyne lámu palicu. Takáto uznávaná je teda robka, ktorej čas zakonzervoval tvár sieťou jemných vrások, takže neviete určiť, či má šesťdesiat, deväťdesiat, či tristodeväťdesiat rokov.
Okrem liečiteľskej praxe sa robka stará o svoj malý statok. K jej domcu vysoko v stráni je pristavená maštaľ, v ktorej chová sliepky, zajace, niekoľko oviec, ale hlavne jedného býčka. Nikto nevie, prečo sa stále oštaruje s veľkým prerasteným hovädom, ktoré malo už dávno skončiť na bitúnku. Možno bolo vedomkyni hoviadka ľúto, zvykla si naň a nevedela si predstaviť, že by ho dala odviesť k mäsiarovi na porážku. Tak zviera s bielou srsťou zostalo u robky žiť ako akýsi domáci maznáčik. A musí tam žiť už veľmi dlho, lebo raz dávno mi babka rozprávala, že k robke kedysi chodievali gazdovia s jalovými kravami z celého okolia. Vykonával teda funkciu obecného býka. Zlé jazyky dokonca hovoria, že celý slávny zvonárovský chov s jeho exportnými kusmi pochádza práve od býka chleboveskej vedomkyne. A to napriek tomu, že býk je už starý a od určitého času kríva na pravú zadnú nohu.
Sama robka sa o takéto záležitosti nikdy nestarala. Jej jediným poslaním je liečiť neduhy a zaháňať trápenie nešťastníkom, a tak o nej už dlho koluje Považím ten najlepší chýr. Práve tento chýr priviedol nešťastnú Agnesu Riedlovú z Považského Sokolca až na priedomie chalupy známej vedomkyne. Robka odetá v ošúchanej kvetovanej zástere práve niesla lichve do maštale vo veľkom koši večernú dávku voňavého sena, keď zbadala hore stráňou kráčať prichádzajúcu stránku. Zložila preto kôš so senom na zem a pokynula Agnese, aby si sadla na ťažkú dubovú lavicu na priedomí, z ktorej bol výhľad do celej doliny. Zadýchaná Agnesa najskôr vložila starej pani do rúk igelitovú nákupnú tašku, v ktorej bol uložený kus slaniny, fľaša bošáckej slivovice, jeden starší ručník po Bete Máčalovej a dve balenia rozpustnej kávy. Nakoniec odovzdala liečiteľke tradičný dar – pestrý veniec uvitý z čerstvo natrhaných lúčnych kvetov. Všetci na okolí vedia, že robka sa s vami ani nezačne baviť, kým jej neprinesiete veniec z čerstvo natrhaných kvetov. V zimnom období sa uspokojí aj s kupovanými kvetmi.
Keď sa Agnesa vydýchala po prudkom výstupe do kopca, rozpovedala robke svoje trápenie: Najmladšia dcéra sa jej vo svete zopsula a čoskoro si privedie domov černocha. Agnesa by chcela ušetriť seba aj rodinu od hanby a chcela by vzniknutú situáciu trochu vylepšiť. Povedzme malou kozmetickou úpravou budúceho zaťa - chcela by mu vybieliť kožu. Určite sa dá v takomto prípade pomôcť! Veď z každej strany počúva, ako si ten a ten upravil farbu pokožky. Prišla teda milú robku poprosiť, aby jej dala nejaký elixír, čo by zvrátil neblahý osud jej nerozumnej dcéry. Ku koncu svojho preslovu sa Agnesa začala zadúšať od plaču a utierať si oči i nos do rukáva. Robka s namosúrenou tvárou podala Agnese veľkú plátennú vreckovku, čo jej visela za pásom, a zmizla vo dverách chalupy. Kým sa užialená mater vytrúbila do vreckovky, robka už bola späť. Podala Agnese sklenú fľaštičku s mútnou tekutinou a obradne preriekla: „Čo je čierne, bude biele. Čo je biele, bude čierne.“
Agnesa prehltla naprázdno, s trasúcimi rukami prevzala vzácny medikament a potichu zopakovala: „Čo je čierne, bude biele. Čo je biele, bude čierne.“
Zachmúrená robka hodila kvetinový veniec do koša so senom a naznačila Agnese, že môže ísť. Agnesa čosi vyjachtala na rozlúčku a pustila sa kamenistým chodníkom dolu do doliny. Robka zdvihla kôš so senom aj kvetinovým vencom a zmizla vo vrátach maštale.
Spojitosť Agnesy Riedlovej so starovekým Rímom a s antikou sa vôbec začína a končí zemitou riekankou „Lacná Cibuľa, Drahé Mäso“, ktorú si Agnesa osvojila ešte ako malá žiačka na uľahčenie výuky rímskych číslic L, C, D a M. Kedykoľvek neskôr v živote počula o starých Rimanoch, nadobudla nutkavú potrebu prebrať v pivnici cibuľu a skontrolovať v mraziacich boxoch zásoby bravčového karé. Tiež grécka mytológia je pre ňu zemou neprebádanou a ak sa niekedy stretla s výrazmi ako Pyrrhovo víťazstvo, Danajský dar, či Persefonin drdol, pokladala ich za špeciality stredomorskej kuchyne.
Agnesa Riedlová, najnešťastnejšia zo všetkých matiek v Považskom Sokolci, bola už hodný kus pod robkynou chalupou, keď si uvedomila, že vlastne nevie, ako má zázračnú vodičku použiť. Má ju naliať černochovi do jedla? Do nápoja? Aké množstvo? Agnesa nedbala námahy a znovu sa vybrala hore kamenistým chodníkom k chalupe, aby tam od vedomkyne vyžiadala presný návod na použitie medicíny, lebo ľudové liečiteľstvo, zdá sa, funguje bez príbalových letákov. Užasnutá Agnesa so zatajeným dychom sledovala cez maštaľné okienko, ako robka začala svoje čarovanie: Odetá do ľahkej mušelínovej tuniky s pracne pospletaným drdolom šedivých vlasov pristúpila k býkovi priviazanému reťazou k jasliam plných voňavého sena. Zvliekla mu z rohov kusy starých handier, ktoré mali pred nepovolanými očami kryť zlatú farbu rohov snehobieleho hoviadka. Ovenčila zlaté rohy kvetinovým vencom, ktorý Agnesa priniesla, a začala zviera chlácholivo potľapkávať po šiji: „To som ja, tvoja robka. Tvoja Európka. Nože pomôžme tej hlupani, čo ti priniesla veniec, a zbavme ju trápenia. Nech sa stane, ako si želá.“ Potom zobrala z jaslí za hrsť sena a priložila ho zvieraťu k papuli. Zviera zafunelo, chvostom si odohnalo zo stehna niekoľko dotieravých múch a spokojne zabučalo. Čarovanie sa skončilo. Agnesa nemohla tušiť, že stará vedomkyňa so svojím hoviadkom sú netušeným bozkom antického sveta na líci chleboveského chotára. Neotesane zabúchala na maštaľné okienko a poprosila robku, či by jej ešte nevysvetlila, ako má vlastne zázračnú vodičku použiť. Starena ešte ustrojená v podivnom kostýme si skryla zvláštny starosvetský drdol pod starý vyšedivený ručník a mrzuto zahundrala: „Čo je čierne, bude biele. Čo je biele, bude čierne. Nalej mu to do vody, v ktorej sa bude kúpať. Po západe slnka kúzlo zaúčinkuje.“
Horkú slinu veru musela Agnesa Riedlová prežrieť, keď v zadnej izbe ustielala dve postele. Jednu pre svoju najmladšiu dcéru Betku a druhú pre toho čierneho doktora, čo dievčaťu pomotal hlavu, bodaj ho na mieste porantalo. Teraz sú obaja mladí ešte u Zvonárovcov na farme – vybavujú tam nákup niekoľkých býčkov do Afriky. Ale večer prídu k mamke. Vraj požiadať o ruku! Čoho sa to len Agnesa dožila? Ešte šťastie, že pôjdu cez záhumnie a veľa ľudí z dediny ich neuvidí.
Taká hanba, taká hanba...
Agnese doteraz vždy znel zvonček pri dverách veselo, dnes však má akýsi smutný zvuk. V predsieni stroho privítala svoju nezdarnú dcéru chladným bozkom na čelo a svojmu čiernemu nastávajúcemu zaťovi po veľkom premáhaní bleskurýchle podala ruku, no potom si ju bezostyšne utrela do zástery. Odpravila prichádzajúcich aj s batožinou do zadnej izby a prísne im prikázala, aby sa pán doktor pred večerou dobre vykúpal – určite v maštaliach na farme napáchol hnojom. Vaňu už má napustenú. Betka jej zatiaľ pomôže s prípravou večere a nepohne sa od matky ani na krok! Mladí sa len na seba usmiali a hrkútajúc ako dve hrdličky sa odobrali do svojej izby. Agnesa vrtko vbehla do kúpeľne, vyliala do naplnenej vane obsah sklenej fľaštičky, ukazovákom pravej ruky premiešala vodu vo vani a rýchlo vybehla von. O chvíľu už doktor Parrori s uterákom preveseným cez rameno vošiel do kúpeľne a Betka sa podľa maminho rozkazu dostavila do kuchyne plniť príkazy pani generálky.
Agnesa obracala na panvici posledné bravčové rezne a rozpálený olej prskal na všetky strany. Betke prikázala poriadne premiešať zemiakový šalát. Aj nechcenú návštevu treba riadne pohostiť.
„Ale, mama,“ povedala otrávene Betka a snažila sa zmierlivo objať svoju agilnú matku, ktorá sa zvŕtala okolo panvice s rozpáleným olejom.
„Teraz ma neotravuj... Uhni, nech ťa neopálim, vynesiem panvicu von. A nech ťa ani nenapadne ísť za tým tvojím zadymencom. Tu ma počkáš, v kuchyni,“ výhražne zahundrala Agnesa a vybehla s horúcou panvicou z kuchyne, aby ju vonku pri studni položila na veľký plochý kameň. Po večeri ju umyje.
Keď sa Agnesa vrátila dnu, kuchyňa bola prázdna. Zdesená matka vybehla na chodbu a priložila ucho ku kúpeľňovým dverám. Zvnútra bolo počuť chichotanie a čľapot vody. Prudko stisla kľučku, ale dvere boli zamknuté.
„Beta, okamžite otvor,“ zavelila Agnesa.
„Umývam svojmu nastávajúcemu mužovi chrbát. To hádam môžem, nie?“ povedala Betka s takým odhodlaním v hlase, aké u nej matka doteraz nechyrovala.
„Okamžite otvor a poď von,“ zakričala znovu Agnesa, ale jej slová zanikli v hlasnom smiechu a ešte hlasnejšom čľapote vody, ako keď niekto spadne do vane plnej vody.
Agnesa vybehla do kuchyne, vytiahla z kredenca valček na cesto a znovu sa postavila ku kúpeľňovým dverám, aby chlípneho černocha utĺkla hneď, ako vyjde von. Chvíľu nastalo v dome ticho. Také zvláštne ticho, že bolo zvonku počuť odbíjanie ôsmej hodiny večernej. Keď dozneli kostolné zvony, z kúpeľne zaznel zdesený mužský výkrik a vzápätí sa k nemu pripojil ešte zdesenejší výkrik ženský. V zámku zaštrkotal kľúč a z kúpeľne vyšli dve postavy: Plavovlasý bledý mladík škandinávskeho typu vo dverách prekvapene zízal na drobné černošské dievča s tvárou čiernou ako uhoľ, na ktorej svietili iba dve bielka rovnako prekvapených očí. Agnese vypadol z ruky valček na cesto a dlaňou si chcela prikryť zrak pred nemilosrdnou realitou. Vtedy zbadala, že aj ukazovák jej pravej ruky, ktorým pred chvíľou premiešala vodu vo vani, nadobudol rovnakú farbu ako pokožka jej milovanej dcéry. Ďalej si Agnesa nepamätá nič, lebo sa jej zatmelo pred očami a sklátila sa na pestrý behúň, ktorý minulý týždeň oprala vo Váhu.