Ukážka z knihy Zlodeji medu
Keď sa rúbe les, lietajú triesky. A keď sa lámu dejinné epochy, nemožno hľadieť na nejaký ten denár navyše. Vie to aj pápež zaobutý v červených topánkach: Nedbá na útraty a bantuje najchýrnejších rímskych klenotníkov, aby naskutku vyhotovili skvostnú korunu pre to, či ono knieža, ktoré pevne drží opraty nad svojim územím a ktoré vysiela do svätej kúrie poslov s pokornou prosbou o privolenie k zmene stavu kniežacieho na post kráľovský.
Snáď viac ako móda pestovania vínneho kra sa v tieto časy Európou plazí móda konštituovania kráľovstiev a nosenia pompéznych korún. Vlastne sa ani niet čomu čudovať – starosvetské kniežatstvo akosi zaváňa starodávnym náčelníctvom a to je vždy ľahko spochybniteľné. Akýkoľvek hulvát, ktorý ľúbeznými rečami strhne na svoju stranu hŕstku ozbrojených mužov, či niekoľko zapadnutých osád sa môže prehlásiť za náčelníka, svoj rod za kniežací a tak môžu celé územia veky zotrvávať v inferne medzirodových šarvátok.
Kráľovstvo je niečo viac. Kráľa už nikto spochybní, pretože ho uznal Rím a aj výbojný sused je nútený prijať jeho status. Susedné kniežatá preto na rodiace sa kráľovské dvory posielajú svojich stálych vyslancov a poškuľujú po jagavej zlatej korune osadenej drahými kameňmi.
Práve výroba patričných kráľovských korún je jedným z najtvrdších orieškov, ktoré musí v poslednej dobe pápežský stolec lúskať. Ak má korunovačný klenot vydržať akty korunovácií, ťarchu vynášania kráľovských súdov, či handrkovanie sa všetkých prípustných následníkov trónu, musí byť zmajstrovaná naozaj poctivo. Koruna však musí v prvom rade reprezentovať, čo hlavne v prípade prvokorunovaného panovníka znamená, že mu musí sedieť ako uliata.
A to niekedy spôsobuje pápežským úradníkom vrásky na čele. Ani pre zástupcov svätej stolice nie je jednoduché získať takú citlivú informáciu, akou je obvod vznešenej hlavy budúceho kráľa. Ak aj ľudia z jeho okruhu chcú podať požadovanú informáciu, do hry vstupuje zúfalá nejednotnosť dĺžkových mier kresťanského sveta na prahu druhého milénia. Nezanedbateľnou mierou sa do tejto citlivej záležitosti mieša aj ľudská ješitnosť – čakatelia na korunovačný klenot v obave, že by sa skutočný obvod osvietenej hlavy mohol zdať pápežským úradníkom príliš malý, umelo zveličujú údaj o tomto svojom telesnom rozmere. Múdra panovnícka hlava musí obsiahnuť nespočet vedomostí, preto musí byť patrične veľká.
Spomenutá nejednotnosť dĺžkových mier a samoľúbosť panovníkov neraz viedla k bizarným situáciám. Hovorí sa, že prvá koruna pre cisára Ota mala mať väčší obvod, ako bedrová reťaz kardinála Bartolomeja. A to už je čo povedať. Nakoniec sa však všetko vyjasnilo a korunovácia prebehla bez zbytočného SCANDALUM. V poslednej dobe rieši Rím chúlostivú záležitosť s obvodmi panovníckych korún tak, že ich podšíva pásom mäkkej kože. Aby sedeli na hlavách každej veľkosti a tvaru.
Príliš sme sa však upli na vonkajšie atribúty kráľovskej moci. Na samom začiatku malo byť pertraktované, že najdôležitejšou podmienkou pri konštituovaní kráľovstiev je vykorenenie pohanského bludu a zavedenie všeobecnej viery kresťanskej vo všetkých kútoch mocnárstva.